O babke, čo jazdila na motorke, naučila vranu hovoriť, nakoniec všetko predala a kúpila si letenku do New Yorku.

venované moje prababke, Anne Stráňavskej (1908 – 1990)

Moja prababka z otcovej strany umrela, keď som mala dva roky, no jej pohreb si pamätám dodnes. Silne na mňa zapôsobila vôňa kadidla a spevy v kostole. Smútočný rozmer tejto udalosti som ako malé decko vôbec nevnímala. Teraz na prababku často spomínam. Ťažko si viem predstaviť človeka s väčším podielom vnútornej slobody, odvahy a najmä obrovskou životaschopnosťou, ktorú svojím príkladom vtláčala do DNA všetkým svojím potomkom.

Babka podnikateľka.

Za prvej republiky naša babka podnikala. Na Kysuciach mala roľu a čo vypestovala, chodila vlakom (!) predávať do Ostravy a Frýdku-Místku. Pradedko, jej manžel, išiel ako drotár do Nemecka zarábať. 15 rokov bol v Nemecku a babka o ňom nič nevedela. Sama sa musela postarať o deti, roľu a dom. Keď sa dedo s prázdnymi vreckami vrátil napokon domov, postarala sa aj o neho. Kúpila malú Tatrovku, a teraz už nielen svoje, ale aj úrodu ľudí z lazov, chodila na farmárske trhy predávať. Po druhej svetovej vojne a nastolení komunizmu babke a dedkovi Tatrovku znárodnili, šijací stroj sa zázrakom podarilo zachrániť a ostal v ich osobnom vlastníctve. Dedko dostal robotu na JRD na Zákopčí. Robil závozníka na kedysi vlastnej Tatrovke.

Pôrodná asistentka na motorke.

Keď som jedného dňa zaskakovala v našej predajni na Grosslingovej v Bratislave, zastavila sa za mnou staršia pani, hlasová pedagogička, ktorá bývala o ulicu ďalej. Zarozprávali sme sa o všeličom, až sme dospeli k tomu, že obe máme korene na Kysuciach. Po chvíli sa ma pýta: “A nevolala sa Vaša prababka Stráňavská? Však ona ma odrodila, doteraz mám od nej dečku, čo dala mame pri pôrode!” Prababka musela svoju činnosť prispôsobiť novému režimu. Na kysuckých lazoch bol nedostatok lekárov. A keď sa jej podnikanie kvôli komunistickým zákonom muselo skončiť, urobila si vo svojich 40rokoch zdravotnícky kurz v Martine. Babka mala úctu k živému, raz zachránila poranenú vranu a doma ju naučila niekoľko slov. Aby sa vedela v náročných kysuckých terénoch rýchlo dopraviť ku pôrodom, zaobstarala si motorku. Keď môj otec s bratrancom boli u nej na prázdninách, nechala ich samých len pod občasným dozorom susedov. Chlapci mali vtedy 5 a 7 rokov. Ak bol pôrod ťažší, museli si poradiť aj pár dní na kysuckých lazoch o samote.

V Amerike sa neumiera.

Malý bratranec podrástol a emigroval z komunistického Československa do Ameriky. Prababke bolo smutno, že sa ich kontakt takto skomplikoval. Hoci mala pevný koreň, keď cítila, že je stará a blíži sa jej koniec, rozhodla sa, že musí svojho milovaného vnuka ešte naposledy vidieť. Tajne predala svoj byt a všetok majetok, nikomu nič nepovedala a kúpila si letenku do New Yorku. Po pristátí v USA sa začala ľudí na letisku pýtať, či nevedia, kde býva jej vnuk Lacko. Šťastnou náhodou polícia sledovala ženu, ktorá chcela babku okradnúť. Klamala ju, že vie, kde jej vnuk býva. Babke nakoniec vnuka pomohla nájsť newyorská polícia, strýka našli a zavolali mu: “pán Stráňavský, máte tu babku, poďte si ju zobrať.” Babka na svoje prekvapenie v lietadle, ani v New Yorku neumrela. Po 3 mesiacoch, kedy jej skončili víza, sa vrátila späť do komunistického Československa. O prababku sa po návrate s USA postarala moja teta a jej vnučka, Júlia Sýkorová. Prababke prenajala v Žiline byt. Takmer rok po Nežnej revolúcii umrela na následky krvácania do mozgu po operácii oka. A tak sme 24. augusta 1990 túto výnimočnú ženu pochovali.

Slobodu treba brániť a vyživovať denne.

Moja prababka zažila rôzne politické systémy, vnútornú slobodu však nikdy nestratila. A kto má úctu k slobode, nedovolí si obmedzovať a oberať o ňu ani ostatných. Sloboda nie je výsledkom politického systému. Ak k nej úctu nemáme, môžeme politický systém, v ktorom žijeme, nazývať akokoľvek. V ´89 roku sa zmenil náš politický systém, ale ľudia ostali rovnakí. Bez revolúcie v ´89 by som síce tento článok nepísala, môj otec by sa nevenoval práci s olejmi. Ktovie, čo všetko by bolo inak. Za 30 rokov sme sa však mohli presvedčiť, že nestačí premenovať systém. Možno máme viac produktov, môžeme cestovať, legálne opustiť túto krajinu, ak z rôznych dôvodov nesúhlasime s dianím v nej. Čo sme však zanedbali, je výchova k vnútornej slobode. Náš prah morálnej bolesti je veľmi vysoko, a keďže sme obklopení nemorálnym a neetickým správaním v takej vysokej miere, začína sa pre nás stávať normou.

Čo je normálne.

V tomto veku je normálne byť chorý, je normálne, že politici zenužívajú svoju moc… No nie je to normálne. Normálne sme to urobili my, pretože je to všeobecný štandard. Ale mohlo by to byť inak. Keď sa nestaráme o zdravie, dennodenne spejeme bližšie k tomu, že oň prídeme. A to isté je aj v otázke slobody. Aj o tú sa musíme dennodenne starať. Začať treba prevenciou a samozrejme od seba. Je dôležite pripomínať si výročie Nežnej revolúcie najmä preto, že sloboda nie je samozrejmosť. A posúďme sami, koľko nám z nej naozaj ešte ostalo.