Andrej Zemandl je mužskou polovičkou projektu Rodinná psychológia, o ktorom ste sa mohli dočítať v minulom diely našej pravidelnej rubriky Rituals. Po absolvovaní magisterského jednooborového štúdia psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského nadobudol ďalšie certifikáty v oblasti párovej terapie. Pri práci s jednotlivcami sú pre Andreja východiskom vedomosti, ktoré získal ako frekventant dlhodobého psychoterapeutického výcviku v Katatýmne-imaginatívnej psychoterapii (SSKIP) zameranom na hlbinnú prácu s emóciami prostredníctvom imaginatívnych techník. Autentická, vedecky podložená práca s ťažkými emóciami do veľkej miery definuje Andrejov prístup. Je mu tiež blízka práca so symbolmi, preto bol dlhodobo účastníkom na skupinovej sebaskúsenostnej a teoretickej časti výcviku v Analytickej psychológii organizovanom ČSAP.
Čo znamená byť otcom v kontexte dnešnej doby?
Náročnú, stále menej formálnu úlohu. Muž-otec má viaceré až protichodné role. Má byť opora pre ženu, angažovaný vo výchove, mimo domácnosti bojovať o živobytie – zvládať prácu, tlaky a finančné zabezpečenie, pričom má pocit, že “stráca partnerku” a má sa zmieriť s tým, že pravdepodobne bude v rodičovstve “ťahať za kratší koniec”. Každopádne je to vystavanie si novej role, ktorá často nesmierne posilní identitu muža, dodá veľkú časť skladačky zmysluplnosti v živote, zrelativizuje očakávania okolia v prospech vízie vlastnej rodiny. Naozaj, otcovstvo dá výnimočnú príležitosť pre nájdenie seba samého a teda aj pre nájdenie zdravej vzdialenosti od pôvodnej rodiny.
Na čo sa má muž pripraviť po narodení dieťaťa?
Že sa bude on nejaký čas (rok, ale niekedy aj pár rokov) starať o partnerský vzťah. Že partnerka po pôrode pravdepodobne náhle začne pôsobiť menej zainteresovane v partnerskom vzťahu. Mal by si tiež naštudovať ako vyzerá baby blues, popôrodná depresia a ako sa líši. Žena po pôrode prechádza veľkými zmenami, mnohé sú ovplyvnené hormonálne a privykanie si na novú rolu trvá dlhší či kratší čas. Odporúčam spoznávať tento proces, očakávania brať s rezervou a mať na pamäti, že všetko sa mení v čase. Zvedavosť a objavovanie je dobrý prístup k tomu, aby sme si ako nová rodina zvykli rešpektovať sa navzájom.
Čo otec potrebuje a málokedy si to prizná?
Kontakt s ľuďmi alebo inými zdrojmi (hobby, šport, ticho). Sociálna izolácia je jeden s najbežnejších zážitkov, ktoré prežívajú otcovia malých detí. Život sa nežije v extrémoch a tak nie je žiadúce si udržať rovnaký spoločenský život zoči-voči obrovskej zmene. Ale partneri by sa mali dohodnúť na tom, ako dopriať otcovi možnosť “vyvetrať sa” aj v období, kedy si to ešte mama nemôže dovoliť – často tak aspoň jeden z páru dostane možnosť dobiť si baterky a pôsobiť podporne pre celú domácnosť. Každý deň s bábätkom je iný, tak skôr než nejaké pevné plány treba hľadať spôsoby ako využívať malé a spontánne príležitosti pre dobitie bateriek a prelomenie pocitu, že sme v tom sami/som v tom sám.
Mať príležitosť spoznávať dieťa sám a robiť svoje výchovné “chyby”. Mama má na zlaďovanie sa s bábätkom vo väčšine rodín prirozdene viac času, ale otec je pozorovaný a často sám na seba kladie vysoké nároky. Ocenenie, pocit dôležitosti, potvrdenie jeho miesta v živote ženy.
Myslíte si, že jednou z úloh otca je v istom bode “odpútanie” dieťaťa od mamy za účelom osamostatňovania sa? Ak áno, kedy tento moment nastáva?
Nenazval by som to odpútanie. Ak je mama primárny opatrovateľ, otec je zdrojom rozmanitých rozvojových stimulov, ktoré mama nie je schopná poskytnúť. Otec má špeciálne miesto, prináša niečo kúsok iné, no stále veľmi známe tomu, čo dieťa pozná. Ideálne je, ak je vo výchove prítomný od narodenia, resp. ešte prenatálne v miere, v ktorej to rodičom životná a socioekonomická situácia dovoľuje. Dieťa z dvoch milujúcich náručí benefituje už v období pred narodením.
Otcovia zväčša trávia s deťmi menej času než mamy. Znamená to, že by preto mohli byť k deťom benevolentnejší a viac im “dovoliť”, resp. mať otvorenejšie hranice?
Správajú sa inak a výskum potvrdzuje, že dieťa z tejto inakosti benefituje. Aj keby nebol zladený s dieťaťom ako mama, je to presne to, čo dieťa pre svoj zdravý vývin potrebuje. Naopak, často vidíme, že otec je napojený na dieťa viac napriek menšiemu kontaktu. Správa sa teda odlišne, možno prísnejšie, možno benevolentnejšie, ale to je dobré.
Odporučili by ste otcom budovať si vlastné rituály s deťmi?
Rituály sú chrbticou každého dlhodobého vzťahu. Neuvedomujeme si to, a často sa tomu bránime v prospech spontánnosti, ako keby sa autentickosť a pravidelnosť vylučovali. Ale v momentoch záťaže, neistoty, alebo zmeny nám práve rituál ukáže silu – dá nám istotu, rovnováhu a vzťah veľmi posilní. Platí to na partnerské pravidelné rande, rodinné oslavy, a rovnako na náš vzťah s dieťaťom. Či je to pravidelná hra, šport, alebo čas vyhradený iba pre nás dvoch. Často rodičia uvidia až v náročných situáciách – akými sú zmena školy, rozvod, alebo puberta – akú mieru bezpečia a istoty ich vzťahu s deťmi dali rituály. Až vtedy si uvedomíme, aký silný zdroj a opora sú pravidelné veci, ktoré robíme spolu.